Čo ak túžite po objatí, ale vo chvíli, keď sa vás niekto dotkne, je to vášmu telu nepríjemné? Práve s týmto paradoxom vyrastala Temple Grandin, americká vedkyňa, profesorka, odborníčka na správanie zvierat a jedna z najznámejších osobností na autistickom spektre.
Jej príbeh je fascinujúci sám o sebe. Pre nás je ale zaujímavý ešte z iného dôvodu. Grandin sa celý život snažila pochopiť, prečo je pre ňu bežný ľudský dotyk taký intenzívny, zatiaľ čo pevný a rovnomerný tlak na telo jej naopak prináša upokojenie. Výsledkom jej hľadania bol zvláštne vyzerajúci prístroj, ktorému sa začalo hovoriť Squeeze Machine alebo Hug Machine. A práve jeho príbeh nám pomáha pochopiť princíp hlbokého tlaku, s ktorým dnes pracujú okrem iného aj záťažové prikrývky.
Túžila po objatí, ale nedokázala ho prijať
Temple Grandin sa narodila v roku 1947 a už v ranom detstve bolo zrejmé, že dotyk vníma inak ako väčšina ľudí. Sama neskôr opisovala zvláštny rozpor: po fyzickom kontakte a objatí túžila, zároveň pre ňu ale mohli byť príliš intenzívne a zahlcujúce. Nešlo teda jednoducho o to, že by dotyk nechcela. Jej telo ho nedokázalo dobre spracovať.
Úľavu preto intuitívne hľadala inými spôsobmi. Balila sa do prikrývok alebo na seba pokladala vankúše, aby cítila ich váhu. Už ako dieťa tiež premýšľala o zariadení, ktoré by jej dokázalo poskytnúť pevný tlak podobný objatiu, ale spôsobom, ktorý by mohla sama kontrolovať.
Zásadný okamih prišiel, keď mala Grandin pätnásť rokov a trávila čas na farme svojej tety v Arizone. Tam prvýkrát videla zariadenie zvané cattle squeeze chute, ktoré slúžilo na bezpečnú manipuláciu s dobytkom. Zviera vošlo dovnútra a bočné steny ho pevne zovreli, aby bolo možné vykonať veterinárny zákrok alebo inú manipuláciu. Grandin si všimla, že pevný tlak môže mať na nervózne zvieratá upokojujúci účinok.
Rozhodla sa preto urobiť niečo pomerne neobvyklé: vyskúšať zariadenie sama na sebe.
Nechala sa medzi bočnými stenami zovrieť a zistila, že tlak, od ktorého by možno očakávala ešte väčšie senzorické preťaženie, mal presne opačný efekt. Priniesol jej pocit upokojenia. Myšlienka, o ktorej ako dieťa premýšľala, zrazu dostala konkrétnu podobu.
Stroj, ktorý dokázal objať
Zariadenie na farme sa stalo inšpiráciou pre jej vlastnú konštrukciu. Prvá verzia Hug Machine bola pomerne jednoduchá. Človek si ľahol medzi dve bočné dosky tvoriace priestor v tvare písmena V a tie sa následne približovali k telu. Grandin svoj prístroj postupne zdokonaľovala, pridala mäkké polstrovanie, oporu hlavy a krku a upravila mechanizmus tak, aby bolo možné tlak lepšie regulovať.
A práve možnosť regulácie je na celom príbehu možno rovnako dôležitá ako samotný tlak. Grandin mala nad dotykom kontrolu. Sama rozhodovala, aký silný tlak chce, ako dlho ho chce cítiť a kedy ho uvoľní. Na rozdiel od objatia druhého človeka nebolo potrebné predvídať jeho pohyb ani intenzitu kontaktu.
Bolo to vlastne objatie vytvorené podľa pravidiel jej vlastného tela.
Hug Machine pritom nezostal len osobnou pomôckou. Grandin začala skúmať, či podobný tlak pôsobí príjemne aj na iných ľudí. V texte The Magical Device: Temple Grandin’s Hug Machine autorka Novina Göhlsdorf opisuje experimenty, pri ktorých zariadenie vyskúšali aj vysokoškolskí študenti bez autizmu. Podľa citovaných údajov 62 % z nich označilo pobyt v zariadení za príjemný a relaxačný.
Grandin sa následne téme venovala aj odborne. V roku 1992 publikovala v časopise Journal of Child and Adolescent Psychopharmacology článok Calming Effects of Deep Touch Pressure in Patients with Autistic Disorder, College Students, and Animals. Zaoberala sa v ňom účinkami hlbokého tlaku u ľudí s autizmom, vysokoškolských študentov i zvierat a opísala aj princíp svojho zariadenia.
Prečo môže byť pevný tlak príjemnejší než ľahký dotyk?
Na prvý pohľad to môže pôsobiť zvláštne. Ak je niekto citlivý na dotyk, prečo mu má byť príjemné pomerne pevné zovretie tela?
Lenže dotyk a hlboký tlak nie sú to isté. Rozdiel nie je iba v intenzite, ale aj v tom, akým spôsobom podnet prichádza, ako je predvídateľný a či nad ním má človek kontrolu. Grandin vo svojej odbornej práci opisovala hlboký tlak ako typ taktilnej stimulácie vznikajúcej napríklad pri pevnom dotyku, držaní, hladkaní, objatí alebo zovretí.
Jej vlastná skúsenosť pritom ukázala, že niečo, čo môže zvonku vyzerať ako pomerne silný tlak, môže byť pre konkrétneho človeka príjemnejšie než ľahký a nepredvídateľný dotyk.
Práve to robí príbeh Hug Machine takým zaujímavým. Nevznikol ako produkt navrhnutý firmou ani ako teoretický koncept v laboratóriu. Vznikol z veľmi konkrétnej potreby človeka, ktorý sa snažil pochopiť vlastné telo a nájsť spôsob, ako mu dať pocit, po ktorom túžilo.
Znamená to, že Temple Grandin vynašla záťažovú prikrývku?
Nie. A hoci by také tvrdenie vytvorilo pekný titulok, história záťažových prikrývok je zložitejšia a zdroje, z ktorých vychádzame, niečo také netvrdia.
Príbeh Temple Grandin je ale dôležitou súčasťou histórie využívania hlbokého tlaku pri senzorickej regulácii. Jej Hug Machine názorne ukázal princíp, ktorý dnes môžeme nájsť v rôznych terapeutických a senzorických pomôckach.
Jednou z nich sú záťažové prikrývky. Tie samozrejme fungujú úplne inak než Grandinino mechanické zariadenie. Namiesto dvoch polstrovaných panelov využívajú vlastnú rovnomerne rozloženú hmotnosť. Spája ich ale základná myšlienka: využitie tlaku na telo.
A zaujímavá je ešte jedna drobnosť. Dávno predtým, než Grandin postavila svoj Hug Machine, intuitívne hľadala podobný pocit pomocou vecí, ktoré mala okolo seba – prikrývok a vankúšov.
Objatie nemusí pre každého znamenať to isté
Možno práve preto je príbeh Temple Grandin a jej čudne vyzerajúceho stroja zaujímavý aj viac ako pol storočia potom. V skutočnosti totiž nie je príbehom jedného zariadenia. Je príbehom hľadania spôsobu, ako sa cítiť dobre vo vlastnom tele.
Grandin túžila po fyzickom kontakte, ale klasické objatie pre ňu mohlo byť príliš intenzívne. Potrebovala nájsť inú cestu. Pevný tlak, ktorý bol predvídateľný a ktorý mohla sama ovládať, jej poskytol niečo, čo bežný dotyk nedokázal.
A možno práve preto ľudia aj dnes pri opise pocitu pod záťažovou prikrývkou tak často siahajú po slove „objatie“. Nie preto, že by prikrývka dokázala nahradiť ľudskú blízkosť. Ale pretože rovnomerná váha na tele môže vytvárať podobný fyzický pocit zovretia.
V ZORAS sa nám preň páči ešte jedno pomenovanie: objatie, ktoré od vás nič nechce.
Komentáre (0)
Pri tomto článku nie sú žiadne komentáre. Zanechajte komentár ako prvý!